Každá sobota, 19:00, v modlitebni BJB Nesvady

Sliač 2017

Čaute mládež. Raz za čas všetci chtiac či nechtiac cestujeme a už sa stáva zvykom že je našou každoročnou destináciou aj stanica Sliač kúpele. Takže sme aj tento rok na Sliači strávili víkend.
Prišli sme tam už v piatok poobede, oddýchli sme si z cesty a na večeru sme si vypražili harule a napráskali sme sa nimi, či už držime diétu alebo nie.
Nemali sme žiadny program, takže všetci robili to, na čo mali práve chuť a náladu. Napríklad ak práve nepršalo, tak sme chodili na prechádzky k sliačkskym prameňom a ich okoliu. Bol odtiaľ pekný výhľad. V sobotu sme si dali na obed staré dobré chilli con carne a v popoludí sme išli zase na prechádzku. Zmokli sme.

Potom sme boli už znechutený počasím a nevylihovali sme vonku, takže sme ani skupinovo nekývali vlakom ako za starých čias. Ale celkom sme sa bavili aj vnútri. Hrali sme sa spoločenské hry, niektorí milovníci hudby hrali a spievali pesničky a tí z nich, ktorí sú ešte aj šikovní oprášili gramofón, ktorí sme doteraz obchádzali, trocha ho dali doporiadku a mohli sme počúvať hudbu z vinylových platní jak páni.
V sobotu večer sme mali aj návštevu, prišli k nám Robo a Anička Nagypálovci a porozprávali nám niečo z ich cestovateľských zážitkov. Tesne po tom ako sa zobrali dostal Robo ponuku, že môže ísť ako lekár do Afriky. Tak tam aj išli a pol roka boli v štáte Rwanda, v nemocnici na vrchu kopca, obklopení čajovými plantážami. Anička si odtial doniesla čajové lístky a pripravila nám typický rwandský čaj (málo vody, málo čaju, veľa mlieka a veľa cukru). Ich cesta do Afriky bola podľa ich slov „freestyle“, pretože veľmi nevedeli, do čoho idú. Robo bol lekárom v tej nemocnici a Anička bola niečo ako manažérka. Boli tam dosť populárni medzi miestnimi. Chodili k nim ľudia z veľkej diaľky, keď sa dozvedeli, že tam prišiel biely lekár. Mnoho ľudí k nim chodili s poraneniami, ľudia sa tam zvyknú sekať mačetami keď sú opití nechutným banánovým pivom. Robo si raz banánové pivo robil aj sám,
kvasí sa to v jame v zemi. Keď tú jamu kopal, pre miestnych to bolo niečo veľmi čudné, pretože často nevidia belocha, ktorý vykonáva manuálnu prácu. Tak to jednej černoške nedalo a prišla mu pomôcť. Iní do nemocnice chodili napríklad kvôli doklade, že žena nieje tehotná. Potrebovala ho totiž, ak chcela mať svadbu v kostole. Väčšinu pacientov mali ale kvôli malárii. Tú dostal aj Robo, potom odtiaľ odišli.
Rozprávali nám tiež, ako onedlho na to išli na Nový Zéland na tritisíc kilometrovú túru, tzv. Long Trail. Naučili sa tam výsť z nejakej komfortnej zóny, byť menej materialistický a  minimalistický, keď všetko čo na život potrebovali niesli v jednom batohu na chrbte. Ževraj išli aj cez hory, kde sa natáčal Mordor z Pána Prsteňov. Návšteva Roba a Aničky bola rozhodne príjemným potešením.
Potom sme si večer pri pití teplého granka pozerali veľa fotiek zo Sliaču aj rôznych iných akcii. A ľudia ešte dlho do noci robili všeliake svoje aktivitky. To trocha pokračovalo aj nadránom, a potom sme sa naobedovali, upratali a odišli sme. Bol to príjemný víkend a dúfam, že si ho o rok zopakujeme.
(týmto vlakom sme odchádzali)
PS: Všetky fotky nájdete tu.

2 komentáre: